Dobehol som pod Topoľčiansky most. Na GPSke svietilo 8,5 km. Málo. Vedel som, že to stačiť nebude. A vlastne som sa tešil: „Pridám dva kiláčiky? Alebo radšej sedem?“ Dnes je to už závislosť a vášeň. Plná endorfínov a nadšenia. I skvelých nápadov. Kedysi som veril, že najlepšiu inšpiráciu načerpám z veltlínu. Dnes už viem, že to je slnko, príroda a pohyb.
Bežalo sa fantasticky. Iba pred pár dňami som opustil asfalt a objavil terén. Behať v prírode je úžasné. Žiadne autá, ticho, občas srnka, zajac, zablúdilec so psom. Žiadne preteky, žiadne dokazovania. Iba kyslík, sloboda a čistá radosť z behu. Nebolo to tak vždy.
Celé to začalo pred rokom, Keď ma Eva, (tiež reštarťáčka) hecla, aby sme dali spolu Silvestrovské mosty. Musím dodať, že naposledy som na čas behal ešte na ZDŠ a to už patrí do minulého storočia. S tréningom som začal v októbri a moja prvá desina (toľko kilometrov sa behá základná séria) padla až pár dní pred štartom. S obavami som očakával, či to dám.
Fakt som predtým nebehal. Posledných 5 rokov bicyklujem. Veľa bicyklujem. Vlastne celé to začalo práve bicyklom. To som mal hodnotných 136 kg, ego veľké, ako nafukovací balón a problémy s kolísavým krvným tlakom. Raz na vyšetrení prirovnal moju pečeň vyšetrujúci k dobre vykŕmenej kačici. Prirodzene, urazil som sa. Vlastne problémov som mal trochu viac… >>>
Celá debata | RSS tejto debaty